Táto stránka obsahuje úplné znenie informačnej tabule Barokový kláštor z náučného chodníka Pečenice – Bátovce. Na rozdiel od skrátenej verzie na informačnej tabuli je tu publikovaný pôvodný text v plnom rozsahu.
Osudy kaštieľa v Pečeniciach sú od hlbokého stredoveku do polovice 20. storočia spojené s cirkevným vlastníctvom a pôsobením cirkevných inštitúcií v tejto obci. Najstaršie zachované historické pramene dokladajú, že stredoveká obec Pečenice bola od druhej polovice 13. storočia majetkom Konventu premonštrátov v Šahách. Šahanský kláštor premonštrátov založil v roku 1238 Martin z rodu Hunt-Poznanovcov, no už v roku 1240 sa uhorskí panovníci snažili majetkovými donáciami obnoviť a podporiť činnosť Premonštrátorského kláštora v Šahách, lebo pri ňom pôsobilo jedno z uhorských hodnoverných miest ako dôležitá verejnoprávna inštitúcia pre uplatnenie a rešpektovanie feudálneho práva v tomto regióne.
V listine kráľa Ladislava IV. z roku 1282, ktorou sa potvrdzujú majetky tohto konventu, sa medzi lokalitami, ktoré mu patria, vymenúvajú aj Pečenice (Pechenek), čo je najstarší písomne zachovaný výskyt pomenovania tejto lokality a súčasne poukazuje na jasné etymologické prvky jej slovenského pôvodu. V polovici 16. storočia Pečenice patrili medzi tzv. prepoštské majetky, teda medzi tie, ktoré spravoval osobitne prepošt zboru kanonikov pôsobiacich pri Konvente premonštrátov v Šahách.
No v tomto období už život juhu Slovenska začínajú ovplyvňovať vpády Turkov a keď v roku 1552 Turci úplne rozrumili a rozobrali kláštor premonštrátov v Šahách, postupne zaujali aj jeho majetky. Zhruba možno konštatovať, že viac ako jedno storočie patrili Pečenice a celé okolie Levíc pod kontrolu Turkov, ktorí podľa svojho zvyku tu nezriadili natrvalo svoje správne inštitúcie, ale viac-menej pravidelne vyberali v jednotlivých obciach najmä naturálne dávky. Po totálnej porážke Turkov pod Viedňou v roku 1683 ich postupne vytlačili aj z územia južného Slovenska a začalo sa obdobie konsolidácie hospodárskych a kultúrnych pomerov na tomto území.
Je to tiež veľmi významné obdobie pre rozvoj obce Pečenice a jeho skúmanie je rozhodujúce pre identifikáciu a architektonicko-historickú klasifikáciu tam zachovanej a dnes veľmi pekne zreštaurovanej budovy tzv. kaštieľa. V roku 1685 daroval kráľ Leopold I. obec Pečenice rádu jezuitov a oni veľmi skoro a rýchlo pristúpili k budovaniu svojho tunajšieho sídla. Iba archeologický výskum by mohol potvrdiť, či ho začali budovať na mieste, kde už predtým stála pravdepodobne budova pečenickej rezidencie Konventu premonštrátov v Šahách.
Nespornou skutočnosťou je, že už v roku 1693 stála v Pečeniciach nová funkčná budova kláštora jezuitov. Bola to trojpodlažná budova pôdorysu v tvare písmena L, ktorá však zostala nedokončená až do našich čias, lebo pôvodným zámerom jezuitov bolo vybudovať tu štvorkrídlovú uzavretú budovu s kláštorným átriom. Baroková budova kláštora, ktorú miestni obyvatelia mylne nazývajú „kaštieľom“, mala na hlavnom priečelí osem a na južnej strane šesť okenných osí a nádvorná strana mala v prízemí a na prvom poschodí veľmi pekne konštruované arkády. V interiéri jednotlivých miestností boli na stropoch použité hrebienkové pruské a valené klenby s lunetami. V strede hlavnej fasády bol polkruhovo zakončený kamenný portál s peniažkovým klenákom, nad ktorým bol znak jezuitskej rehole IHS.
Po zrušení rádu jezuitov v roku 1773 ich majetky v Uhorsku pripadli štátu. Pečenice však s objektom kláštora, ku ktorému v 18. storočí patrili aj ďalšie hospodárske budovy a park, už v roku 1776 darovala kráľovná Mária Terézia novovzniknutému Banskobystrickému biskupstvu. Pri následnom usporiadaní majetkov tohto biskupstva pripadli pečenické majetky kolegiátnej kapitule, ktorá začala pôsobiť pri tomto biskupstve. Tento majetkoprávny stav a prirodzene aj využívanie historického objektu pôvodného jezuitského kláštora trvali až do moderných čias.
Dnes už obnovená budova kláštora, či, ako ju nazývajú miestni obyvatelia, „kaštieľa“ v Pečeniciach, je nesporne pozoruhodným dokladom vidieckej barokovej architektúry z konca 17. storočia a patrí do fondu historického bohatstva Slovenska.
PhDr. Marta Melníková
Slovenský národný archív