Archeológia
Pečeniciam aj ostatným obciam v tejto časti bývalej Hontianskej stolice je slovenská archeologická veda veľa dlžná. Od dôb, kedy týmto krajom prechádzal Andrej Kmeť sa tu nevykonal žiadny rozsiahlejší archeologický výskum.
Súpis pamiatok uvádza v chotári Pečeníc neolitické sídlisko lengyelskej kultúry. Po zániku lengyelského kultúrneho komplexu vzniká nová veľká kultúra, a to kultúra s kanelovanou keramikou. Po nej sa v stredoeurópskom priestore formuje neskoroeneolitický kultúrny komplex, ktorého zložkou bola aj skupina Kosihy-Čaka-Makó (2500 rokov pred Kristom).
Najcharakteristickejším nálezom tejto skupiny je misa na nôžke s bohatou dekoratívnou výzdobou na vnútornej strane nájdená v Pečeniciach, je významným dokladom prenikania tejto kultúry do masívu Štiavnického pohoria. Obyvateľstvo z obdobia záveru doby kamennej malo výrazný záujem o ložiská farebných kovov. V tomto období sa intenzívne rozvíja metalurgická výroba a práve vďaka nositeľom kultúry Kosihy-Čaka-Makó sa začínajú na našom území po prvýkrát vyrábať medené sekerky s jedným ostrým. Z Pohronia je nález takejto sekery známy z Dolného Pialu.
Štefan Janšák uvádza pri Pečeniciach ešte jeden zaujímavý archeologický nález, kamene so žľabmi – polisoáry, ktoré slúžili na brúsenie kamenných nástrojov (sekeriek a sekeromlatov) v mladšej a neskorej dobe kamennej.
Š. Janšák objavil tri polisoáry z trachitového tufu v roku 1954 na neolitickom hradisku v blízkosti spečeného valu. Sú to veľké nepravidelné kamene ležiace v pôvodnej polohe, tak ako sa na nich pracovalo. Brúsne ryhy a plochy sú obrátené smerom nahor, aby boli zo všetkých strán prístupné, aby sa po nich mohol pohybovať hladký predmet. Na jednom balvane sa môže nachádzať niekoľko brúsnych profilov. Vo Francúzsku sa nachádzajú balvany aj s viac ako 10 profilmi. Základné brúsne profily sa nachádzajú aj na polisoároch v Pečeniciach, ryhy majú tvar V alebo U, konkávne priehlbne, vyzerajúce ako plytké misy, rovné alebo šikmé brúsne plochy. Na brúsne plochy je najbohatší polisoir II, má dobre zachovanú ryhu pre výbrus sekierok, sekeromlatov alebo kamenných radlíc. Tento kameň má dĺžku 132 cm a je široký 98 cm. Brúsne plochy sú dobre vyhladené, čo svedčí o ich bývalej funkcii. Všetky tri kamene ležia blízko seba. Vzdialenosť medzi polisoármi I a II je 10 krokov a polisoár III je vzdialený 250 krokov. Polisoáry sa nachádzajú na sídlisku, ktoré bolo strediskom masovej výroby kamenných nástrojov, jeho produkty sa dodávali aj do vzdialenejšieho okolia. Môžeme tu predpokladať určitú formu obchodného styku. Obyvatelia pravekej osady pri Pečeniciach dobre poznali vlastnosti tvrdých kameňov a vedeli ich účelne využiť. Dielňa ležala na rozhraní medzi rovinatým krajom na dolnom Hrone a Ipli s vyvinutým poľnohospodárstvom už neolite a hornatým krajom severného Hontu s bohatstvom vhodných hornín na spracovanie. Nálezy z Pečeníc obohacujú poznanie najstarších dejín Slovenska, zaslúžia si ochranu, aby boli svedectvom aj pre budúce generácie. Nemal by sa už opakovať prípad, kedy bol polisoár I rozbitý, lebo prekážali pri zvážaní dreva. Dva z troch brúsnych kameňov sa podarilo nájsť podľa mapky Štefana Janšáka, tretí čaká na objavenie.
Polisoáry na nákrese od Štefana Janšáka a v teréne.
V severnej časti Hontu v priebehu strednej doby bronzovej vzniká lužická kultúra z domáceho kultúrneho podložia. V neskorej dobe bronzovej dochádza na území Hontu k intenzívnym kultúrnym kontaktom podolskej, lužickej a kyjatickej kultúry, ktorá sa prejavuje v ovplyvňovaní keramického inventáru a pohrebného rítu, čo potvrdzujú aj nálezy v Pečeniciach.
Okolo roku 700 pred Kristom sa otvára nová kapitola pravekých dejín, ľudstvo sa zoznámilo s novým kovom so železom, začína doba halštatská (staršia doba železná). V dobe halštatskej má územie Hontu nejednotný vývoj. V severnej časti, v oblasti rozšírenia lužickej kultúry, táto prežíva ďalej. V mladšom úseku staršej doby železnej sa na celom území Hontu objavujú nálezy skupiny Szentesverkerzug, ktorej nositelia sa pokladajú za trácko-skýtske kmene, tieto k nám priniesli znalosť hrnčiarskeho kruhu.
Vystriedali ich Kelti, ktorí na naše územie začali prenikať v 5. storočí pred Kristom. Príchodom Keltov končí pravek a začína úsek protohistorický. Kelti priniesli so sebou rozvinutú remeselnícku výrobu. Ich zásluhou sa objavujú aj prvé mince.
V neskorej dobe laténskej sa Kelti dostávajú do kontaktu s dáckymi kmeňmi, ktoré v priebehu 1. storočia po Kristovi krátko ovládli stredný Dunaj, i s rímskym prostredím, keď Rimania porazili dácke kmene v Panónii a posunuli hranice rímskeho impéria k Dunaju. Pod vplyvom Dákov a neskôr rímskej provincie Panónie sa vytvára v hornatej časti stredného Slovenska púchovská kultúra.
Na počiatku doby rímskej, po preniknutí germánskeho etnika na Slovensko v 1. storočí po Kristovi nadobúda rímsko-barbarský charakter. Ľud púchovskej kultúry sa popri pastierstve a roľníctve zaoberal aj spracovaním železa a bronzu. Antické správy pripisujú hutnícku výrobu aj keltským Kotínom, ktorí ešte na konci doby laténskej a na začiatku doby rímskej žili v oblastiach stredného Slovenska. Roku 9 pred Kristom obsadili rímske légie celé územie pravého brehu Dunaja a vstúpili na územie Slovenska. Pozdĺž Dunaja usadili svoje oddiely na ochranu predpolia hranice rímskeho impéria tzv. limitu, kde začali budovať opevnené tábory a stanice – Limes Romanus.
Do tejto doby kladú archeológovia vznik tzv. spečených valov. (Mnohí nesprávne od tohto slova odvodzovali názov obce Pečenice. ) Rovnako ako Andreja Kmeťa, priťahuje dodnes záujemcov o archeológiu do chotára Pečeníc, záhada spečeného valu, ktorá nie je ani dnes definitívne vyriešená. V Pečeniciach je dobre sledovateľný na vrchu Vtáčnik. Val sa tiahne od Dunaja pozdĺž západného brehu Hrona a Ipľa až k Sitnu. Už Andrej Kmeť chcel poznať techniku budovania a dobu vzniku valu. Podľa neho val zámerne vypaľovali, odtiaľ názov spečený val. Okrem tohto názoru, ktorý zdieľal aj Štefan Janšák, prežívajú dodnes aj oveľa bizarnejšie názory, podľa ktorých je val dielom mimozemských civilizácií.
Dr. Cyril Andrew Hromník pri skúmaní spečeného valu
Archeologický výskum valu vykonal pracovník Archeologického ústavu SAV v Nitre Titus Kolník v rokoch 1976 – 1977. Za miesto výskumu si zvolil lokalitu Čriepeš v chotári Žemberoviec. V starom lesnom poraste je val dobre zachovaný, má výšku 1,5 – 2,5 m vedie južným smerom do Súdoviec. Definitívnu odpoveď by snáď priniesol rozsiahly výskum na viacerých miestach výskytu valu na Pohroní a Poiplí. Závery výskumu zo Žemberoviec priniesli nové poznatky o stavbe valu i určenie pravdepodobnej doby vzniku valu. Stavitelia valu vybudovali dve okrajové steny s komorovou konštrukciou, vyplnené zeminou a kameňmi. Vonkajšie steny komorovej výstuže valu tvorili základ povrchovej drevenej hradby na vale. Na výstavbu použili dubové drevo (analýzou to určila paleobotanička Eva Hajnalová z AÚ SAV v Nitre). Po obidvoch stranách valu sa našli zvyšky tzv. hrotitej priekopy. Val mal šírku 13 – 15 m, výšku 3 – 4 m, priekopy boli hlboké 1,3 – 2 m a vzdialenosť od okraja priekop bola 17 m.
Na niektorých miestach je ešte aj dnes viditeľná niekdajšia šírka valu.
Titus Kolník vyvracia názory Andreja Kmeťa a Štefana Janšáka o zámernom vypaľovaní, teda spečení valu. Hornina sa spiekla až pri katastrofickom požiari hradieb. Za budovateľov valu boli považovaní ľudia doby bronzovej, Kelti, Dákovia, Rimania, Avari v 7. – 8. storočí, obyvatelia Veľkej Moravy, včasného uhorského štátu. Jednoznačnú odpoveď nedala ani rádiokarbónová analýza C-14 urobená z jednej vzorky v berlínskom laboratóriu. Pre presné určenie doby vzniku by bolo potrebné analyzovať vzorky z rôznych miest výskytu valu a vo viacerých laboratóriách. Definitívnu odpoveď na otázku doby vzniku valu by dal medzinárodne koordinovaný výskum, archeologické vykopávky, geofyzikálne merania a letecká prospekcia. Podľa T. Kolníka takúto rozsiahlu stavbu vytvorila spoločnosť vysoko organizovaná s dostatkom pracovnej sily. Vznik valu kladie do 4. storočia po Kristovi, a to v súvislosti s útokmi nomádskych kmeňov, najmä Hunov na Rímsku ríšu. Zemné valy na južnom Slovensku pravdepodobne nadväzujú na systém valov v maďarskom Potisí, tzv. sarmatský limes vybudovaný v 4. storočí, valy v Juhoslávii a Rumunsku, jeho pokračovaním mohol byť Limes Romanus vo vacovskom ohybe Dunaja. Valy mohli byť výsledkom spoluprácu Rimanov a stredoeurópskych barbarských kmeňov, Sarmatov a Kvádov v 1. polovici 4. storočia po Kristovi. Koncom 4. storočia dochádza k rozpadu rímskeho limitu a zároveň k posunu a príchodu nových etnických skupín, najmä Gótov, Hunov do stredoeurópskej oblasti. Nastáva obdobie veľkých spoločenských zmien, doba sťahovania národov, ktorá patrí k najmenej prebádaným úsekom dejín Slovenska.
V posledných rokoch bol v Pečeniciach len povrchový prieskum v lokalite Hrádok, kde sa predpokladá existencia opevneného sídliska, hrádku alebo strážnej veže postavenej po tatárskom vpáde.
Zaujímavosťou Pečeníc sú aj stredoveké náhrobné príkrovy slúžiace ako odpočinkové lavice pri kostole. Náhrobníky boli objavené pri prístavbe miestnosti pre Boží hrob. Pri kopaní základov bol narušený stredoveký cintorín pri kostole.
Dúfajme, že v blízkej budúcnosti sa celý tento kút Hontu, aj vzhľadom na starú banskú tradíciu v neďalekom bývalom banskom meste Pukanci, dočká väčšej pozornosti archeológov.
U dedičov Michala Kočiša, spolupracovníka Andreja Kmeťa sa dodnes opatrujú predmety nájdené na Vtáčniku. Pôvodne boli pravdepodobne určené na prevoz do vznikajúceho múzea v Martine. Po smrti Andreja Kmeťa zostali v rodine.
Články o spečenom vale nájdete nižšie:
http://reginazapad.rtvs.sk/clanky/regionalna-publicistika/23128/speceny-val-v-peceniciach
https://hiking.sk/hk/ar/2997/val_obrov_felata_a_ine_zahady_hontu.html
http://www.vypadni.sk/sk/speceny-val