Obliekanie
Pán učiteľ Hyross v roku 1927 o obliekaní píše: „Kroj majú skromný, milujú hodvábne a aksametové šaty so striebornými gombíkmi, len že v čas nedelný ženské majú na sebe 20 – 25 sukien a na hrdle dľa stavu zlatú alebo striebornú retiazku. Ľud ľúbi nádheru. Kabát je ku telu utiahnutý. Chlapi nosia čierne úzke nohavice a ku telu stiahnutý kabát a každý ešte i v lete čižmy. V lete na miesto nohavíc 50 – 60 cm široké gäty a košele vysuté.“
Na formovaní ľudového odevu mala vplyv klíma, spoločenské, ekonomické postavenie, zamestnanie, lokálna príslušnosť. Na formovanie oblečenia v Pečeniciach mali vplyv blízke mestá a mestečká, Pukanec, Bátovce a v susednej Tekovskej stolici ležiace Levice. Od farbiarov v Leviciach kupovali modrotlač. Na prelome 19. a 20. storočia na jarmokoch kupovali hotové súčasti odevu, čierne súkenné trojštvrťové kabáty, šnurované nohavice, zamatové vesty. V Bátovciach kupovali klobúky. Kožušníci z Banskej Štiavnice, Krupiny, Novej Bane šili pre celý Hont. Vo všetkých evanjelických dedinách sa už na začiatku 20. storočia nosili k tradičnému odevu strieborné filigránové šperky (brošne,ihlice do vlasov, reťaze, gombíky). Postupne túto módu prebralo aj katolícke obyvateľstvo. Do Levíc zo Štiavnice priniesol túto výrobu zlatník Francisci. V medzivojnovom období bola najväčším predajcom strieborných šperkov levická firma Steinerovcov. Na dobových fotografiách z Pečeníc zo slávnostných príležitostí sa na oblečení vyskytujú len filigránové gombíky a reťaze, brošne (magoče) sa nenachádzajú na žiadnej fotografii. Hontiansky odev sa zaraďuje do variantov podľa ženského odevu. Pečenice patria do variantu, žemberovského, kam patria ešte Bátovce, Bohunice, Devičany Domadice, Drženice, Jabloňovce, Jalakšová, Hontianske Trsťany a Hontianska Vrbica. Ženský tradičný odev – spodňík, pentľík, opľecko – sa prestal nosiť začiatkom 20. storočia. Nahradili ho novšie formy – košeľa, vizitka, kombinetka, prechod k mestskému odevu nastal po roku 1945. Starodávnou súčiastkou odevu je biela sukňa. Šila sa z 2 – 3 m kupovaného bieleho plátna, ktorého šírka (90 cm) tvorila dĺžku sukne, v páse bola nadrobno nariasená, naspodu ukončená ručnou alebo strojovou bielou výšivkou do zubov. Farebné sukne sa šili z farbiarčiny, jednofarebnej i vzorkovanej, neskôr častejšie z priemyselne vyrábaných látok (kartún, barchet, hodváb). Sukňa siahala takmer po členky. Pod bielou i pod farebnou sukňou sa nosili viaceré spodné biele plátené sukne. Zástera bola z jednej alebo dvoch šírok modrotlače, neskôr priemyselných látok (kartún, lister, satén) bola v tmavých farbách. Na hlave nosili na začiatku 20. storočia ručník uviazaný vzadu na hlave. Na zátylku mal uzol, z ktorého trčali dva rožky nabok a tretí nadol. Neskôr ho vystriedal ručník na čepiec, bol z továrenských tkaním rôznych farieb. Na pracovný deň modrý, v smútku čierny, bol farebne zladený s ostatným oblečením.
V zime nosili ženy trojštvrťové kožuchy zo zafarbenej barančiny, zdobené čiernymi koženými aplikáciami. Novšími súčiastkami boli vizitka a kabát. Obidve boli vypasované. Staršie vizitky boli z farbiarčiny, novšie z priemyselných látok tmavej farby. Kabát bol z čiernych teplejších látok – diftín, súkno. Výzdobou boli strieborné filigránové gombíky, nášivky a lemovania. Šili ich krajčíri v Bátovciach. V zime sa nosili na vizitke prehodené väčšie vlnené šatky so strapcami. V Pečeniciach sa dodnes zachovala reprezentatívna vzorka oblečenia z medzivojnového obdobia, zásluhou pani Hudíkovej a Moniky Števčaťovej, ktorá je podľa slov autorky monografie o Pečeniciach PhDr. Jarmily Bátovskej síce len „prindiška“ ale zaujíma sa o dejiny obce a má doma malé múzeum odievania. Vďaka nim si môžeme predstaviť všetky typy odevov od rôznych druhov mužských a ženských odevov, vizitiek, zimných kabátov až po súpravy s plisovanými sukňami, ktoré sa používali tesne pred 2. svetovou vojnou. Aj dnes nás udivuje dokonalosť vypracovania, zmysel pre detail, farebné zladenie. Dnešnou rečou by sme toto oblečenie považovali za značkové, pre jeho kvalitu a ušitie na mieru.
Kolekcia zachovaných odevov v rodine Števčaťovej 
Mužský tradičný odev sa prestal nosiť pred prvou svetovou vojnou. Základom mužského odevu bola košeľa. Na začiatku 20. storočia bola z domáceho konopného plátna, zrebné na pracovnú, jemnejšie aj pamokové na sviatočnú príležitosť. Košeľa siahala po pás. Na starších typoch košieľ sa vyšíval len golier. Po prvej svetovej vojne sa začína šiť košeľa nazývaná ňemecká, jej strih poukazuje na mestské vplyvy. Charakterizuje ju zvýšený preložený golier, ramenný šev, sedlo a podšitie na pleciach, rukávy zozberané na pleciach, v zápästí všité do manžiet, zapínanie na gombíky. Výzdoba rozložená okolo rázporu tvorí akúsi náprsenku zo zámikov. Výzdoba sa prispôsobila miestnemu vkusu, robila sa farebne aj bielo, volali ju slovenská košeľa. V Pečeniciach nosili košele z farbiarčiny aj do práce (bledšej modrej so vzorkou) s preloženým golierom a sklenými farebnými gombičkami. Spoločné pre celý Hont boli gaťe. Funkciu vrchného odevu si udržali do 1. svetovej vojny. Ku gaťom nosili muži do práce i na sviatok zásťeru. K súkenným bielym nohaviciam sa zástera nenosila. Po prvej svetovej vojne sa prestávajú nosiť biele súkenné nohavice a do módy prichádzajú čierne nohavice so šnurovaním okolo dvoch horných rázporkov. Podšité boli hrubým bielym flanelom. K čiernym nohaviciam sa nosili iba čižmy. Posledným štádiom boli v medzivojnovom období čierne rajtky – brički, priče. S novým typom nohavíc prichádzajú i čierne zamatové vesty zdobené šnurovaním a striebornými filigránovými gombíkmi. Vtedy sa začal nosiť aj kabát, nová súčiastka odevu z čierneho súkna. Siahal niže pása, bol vatovaný, s výložkami a golierom z napodobeniny perziánovej kožušiny. Sviatočnou obuvou letnou i zimnou boli čižmy, u mužov i u žien. Menej rozšírené boli čierne súkenné kapce alebo botoše s koženou podošvou a obšitím, ktoré sa nosili aj na sviatok.
V lete nosili muži gate, letný odev mužov
Účesy
Starší dievčenský účes spred 1. svetovej vojny do koľesa rozdeľoval vlasy na prostriedku krátkym pútcom, ktorý bol ukončený v polovici hlavy uviazanou tkanicou. Odtiaľ sa zvyšok zadných vlasov zaplietol do dvoch vrkočov, ktoré sa v tyle prekrížili vo forme podkovy, pripínali sa ihlicami. Novší účes bol konťík. Na prostriedku bol pútec, vzadu vlasy zviazané a rozdelené na dvoje, zapletené do dvoch vrkočov, z ktorých sa na temene hlavy skrútil uzol, upevnený ihlicami. Čepce sa prestali nosiť na začiatku 20. storočia. Boli z bieleho tylu, ktorý bol povyšívaný bielou bavlnkou, alebo háčkované. Nevesta ho dostala po svadbe ale nosila ho len určitý čas po svadbe. Ženy nosili len uviazanú šatku. Na sobáš išla mladucha vo venci z voskových kvetov, rozmarínu a bižutérie, vyrábali sa na objednávku v Pukanci. V roku 1926 prichádza do Pečeníc nová móda z juhu, nevestu čepia do brokátového, bohato vyzdobeného a vystuženého čepca, ktorý nad čelom tvorí cíp, volajú ho forgov, (z maď. chochol) vyrábali sa v Pukanci a Bátovciach. Mladá žena išla v tomto čepci na druhý deň na úvod do kostola a potom ho nosila v nedeľu do kostola, na svadby, na zábavy rok po svadbe.
Text a fotodokumentácia o tradičnej kultúre a živote ľudí z Pečeníc sú prevzaté z monografie o Pečeniciach, napísanej PhDr. Jarmilou Bátovskou v r. 2012. Monografia je stále dostupná v predaji na telefónnom čísle ktoré je uvedené TU: