Rodinné zvyky
Hlavou rodiny je otec, jestli je ale otec priženený, tak viacej rozkazuje matka. Keď v rodine žijú starí rodičia, tak tí vládnu a mladí musia poslúchať. Dieťa vôbec oproti rodičom, starým rodičom a sluhom je zdvorilé a poslušné. Ľud rád spieva a je hudobne nadaný, role pri práci od spevu sa len tak ozývajú. Po stránke hospodárskej ľud je veľmi robotný a sporivý ba až skúpy a preto aj má. Alkohol neužíva. Krčma je prázdna celý týždeň. V nedeľu, keď nerobia sa aj zídu v krčme, výtržnosti nerobia a vo večerných hodinách už idú spať. Zábav je do roka málo, najviac 3 – 4.
Rodinu tvoril bol manželský pár a slobodné deti, často bola rodina rozšírená o starých rodičov. Mládenci nechodili pre nevesty ďaleko, ak nebola nevesta priamo z Pečeníc, tak bola z okolitých obcí. Podľa záznamov v najstaršej bátovskej matrike často sa brali páry z Pečeníc a Jabloňoviec, kde žili aj katolíci (1683). Snúbenci vstupovali do manželstva vo veku 15 (žena) a 17 rokov (muž). Dôležitú úlohu zohrával majetok. Bohatšie rodiny spájali grunty. Chudobnejší sa ženili neskôr, museli sa najskôr zabezpečiť. Pri sobáši vypytujú mladú nevestu starejší vinšom zo starého zákona z dvoch dejov Abraháma aj Izáka a Tobiáša. Pri hudbe dievky tancujú a mladé ženy spievajú. Po sobáši, keď farár odchádzal z kostola spievali mladé ženy pri fare. „Ej pečenický pán farár peknú kázeň káže, ej nejednej panenke slobodu zaviaže.“ Alebo: „ Ťažký že je ťažký ten kameň mlynský, ešte že je ťažší ten stav manželský. Lebo kameň mlynský odvaliť môže, ale stav manželský zrušiť nemôže.“ Alebo: „Ej, kdeže je tá cesta pod tie vinohrady, ej ktorou som chodieval milej na vohľady, Ej, kdeže je tá cesta na tie konopiská, ej, ktorou chodievala mládež pečenická.“
Muži robili väčšinu poľnohospodárskych prác, stavebné práce a starostlivosť o dobytok. Ženy sa zúčastňovali na poľných prácach, predávali poľnohospodárske produkty na trhoch. Poriadna gazdiná si cez deň ani nesadla, celý deň okopávala, varila, starala sa o dobytok, hydinu, deti. Poradie dôležitosti je vo väčšine rodín zachované, deti neboli zahrňované takou pozornosťou ako dnes, čo neznamenalo, že mali menej lásky. Behali po dvore pojedli čo im prišlo do úst, mávali často parazity, lebo vyrastali medzi mačkami, psami a hydinou. Deti sa zapájali do práce od malička. Okrem domácich prác museli pásť husi, dobytok. Malé deti sa prenášali vo vyšívanom vrecku s menom matky. Deti mali v Pečeniciach všetko čo si môže dieťa priať, potok, horu, miesto pre svoje detské vojny dolného konca s horným. Deti museli rešpektovať dospelých. Vždy mal pravdu pán učiteľ a pán farár. Ak niečo vyviedli, dostali na zadok aj od susedov, ak sa doma sťažovali, dostali ešte raz od rodičov. Keď vyrástli chodili deti z chudobných rodín do služby k bohatším sedliakom. Až do svadby odovzdávali peniaze rodičom. Ak v rodine žili spolu viaceré generácie, o malé deti sa starali viac staré a prastaré mamy. Ľudia boli zodratí od práce ak si pozrieme staré fotografie naše staré mamy mali 40 rokov a vyzerali na 60. Pečeničania žili spolu nielen pri radostných udalostiach, v prípade úmrtia v rodine sa pohrebu zúčastnila celá dedina. Mŕtvy ležal na márach v prednej izbe až do pohrebu. Večer sa schádzali príbuzní a susedia na modlenie. Na dvore sa konala aj rozlúčka zo zosnulým.
Po smrti rodičov sa majetok delil rovnakým dielom, ak nebol spísaný závet. V niektorých rodinách gazda prepísal ešte za života majetok na najstaršieho syna.
Jednotetstvo
Počet obyvateľov obce stagnoval. V porovnaní s dedinami v neďalekej čilejkárskej oblasti, kde mali ľudia bežne 5 – 6 detí v Pečeniciach to bolo pokladané za hanbu. Viac ako dve deti vadili najmä starým rodičom. Ak bola budúca mamička za nevestu vadili najmä svokre. Tento jav považovaný za typický viac pre hontianske evanjelické dediny, zjavne ovplyvnil aj bohatšie rodiny v katolíckych Pečeniciach. Bolo na žene, aby zariadila, že sa majetok nebude deliť na viac častí. Alebo si zariadila prerušenie tehotenstva, čím ale riskovala svoj život, alebo dieťa zomrelo pri pôrode. Na tento jav poukazovali najmä farári. Dedinčania o týchto praktikách vedeli ale sa o nich mlčalo. Malý prírastok sa stával celospoločenským problémom. V roku 1938 sa ním zaoberal Okresný úrad v Leviciach. Zamedziť prevádzaniu potratov mala spolupráca obvodných lekárov, nemocnice v Leviciach, okresného súdu a četníckych (policajných) staníc. V okrese bola znížená pôrodnosť rodili sa len 2 -3 deti na 1 000 obyvateľov. Pri dedení sa tak isto počítalo najviac s 2 deťmi ako píše pán učiteľ: „ Po smrti gazdu sa majetok nedrobí, ale ostáva majetkom syna alebo dcéry, keď ale náhodou má 2 synov, tak sa rozdelia, alebo jeden za života otca vyplatí z majetku a ten vyplatený sa musí priženiť do druhého majetku, kde nemajú syna. Veľká chyba je tu, že do cudzej obce sa mládenci vôbec neženia, tým menej dievčence vydávajú. Následkom toho pokolenie krpatie a deti sú slabé.“
Text a fotodokumentácia o tradičnej kultúre a živote ľudí z Pečeníc sú prevzaté z monografie o Pečeniciach, napísanej PhDr. Jarmilou Bátovskou v r. 2012. Monografia je stále dostupná v predaji na telefónnom čísle ktoré je uvedené TU: