Tradície ľudovej kultúry obce Pečenice patrili do Hontianskej stolice. Pre túto oblasť je typické, že okrem príslušnosti k jednotlivým dedinám obyvatelia vnímali aj príslušnosť k širším územným celkom. Najčastejšie ich vytváralo niekoľko susedných obcí, ktoré spadali pod spoločný notariát, pod spoločnú matkocirkev, vytvárali kultúrne jednotky. Miešali sa tu vplyvy z juhu. Obce s maďarsky hovoriacim obyvateľstvom boli blízko, ľudia chodili na úrady do roku 1923 do Šiah. Zároveň bolo blízko aj do banských miest, kde doznievali vplyvy nemeckého obyvateľstva. Gazdovia často ponechávali svojim koňom maďarské mená, lebo ich kupovali na trhu v Leviciach a v slovníku Pečeničanov sa nachádzali aj nemecké slová ako Gang, durch a iné.
Zamestnanie
Pán učiteľ o hospodárení v Pečeniciach píše: „Obyvatelia si radi majú svoju rodnú zem. Neodchádzajú nikde, svoje pozemky usilovne obrábajú, mnoho statku dochovávajú. Obľubu majú v pekných koňoch, ktoré veľmi šanujú, tiež v peknom rožnom statku. Pôda je dosť úrodná, lenže s namáhavou prácou. V prvom rade sa tu pestuje pšenica a raž, potom jačmeň a ovos. Konope a ľan len pre svoju potrebu pestujú. Víno sa neodpredáva, lebo každý gazda čo sa mu urodí užije sám s rodinou.“
Pečeničania sa väčšinou živili poľnohospodárstvom. Klíma bola veľmi vhodná pre pestovanie všetkých druhov ovocia. Najviac (2/3) bolo sliviek, ostatné boli hrušky, jablone, orechy, čerešne, višne, broskyne, marhule a pestovali sa aj moruše. Slivky prevažovali kvôli obľúbenému nápoju slivovici, ktorý nechýbal na jeseň ani v najchudobnejšej rodine. Neveľký chotár obce bol posiaty stavbami rôzneho druhu – chyžky, stajne, štále na Vrchoch, ktoré slúžili ako úkryt dobytku a na uskladnenie krmiva. Niektoré stavby boli murované iné zrubové. Pečeničania chovali dobytok hore nad dedinou, na „Vrchách“, sem chodili pásť a kŕmiť dobytok, večer sa vracali dole domov do dediny. Stál tu aj Guňhov, kde sa schádzali v prípade nepriaznivého počasia alebo na kus reči. Nie div, že dodnes zachované ženské kroje sú také úzke v páse, nemali veľké šance vytvoriť si tukové zásoby, museli vyjsť dvakrát denne na kopec podojiť a napojiť statok, čo ich udržiavalo v dobrej fyzickej kondícii. Všetko skončilo v roku 1875, keď neznámy zlodej ukradol dobytok Pavlovi Števčaťovi a chov dobytka ďaleko od dediny, bez dozoru, skončil. Podľa ústnej tradície obec v najstarších časoch ležala vyššie ako dnes a boli tu aj staré vinice, ktoré pohltila hora.
V súvislosti s predpovedaním úrody podľa počasia sa zachovali tieto porekadlá: Keď je 21. a 22. januára na deň sv. Agnešky a sv. Vincenta odmäk a vtáčatá sa môžu napiť vody na koľaji vtedy vraj býva veľa vína. Keď je na deň sv. Pavla 25. januára zima, vtedy medveď búdu rúca, čo znamená včasnú jar. Keď je teplo, vtedy ju stavia a ešte bude dlho zima. 2. februára na deň Očisťovania Panny Márie radšej vidia juhási (pastieri) vlka medzi ovcami ako slnko, lebo to znamená neskoré otvorenie jari. Keď na deň sv. apoštola Mateja 24. februára je ľad, tak ho láme, keď ho však nieto, tak ho narobí. „Marcový prach (sneh) striebro, zlato“ znamená dobrú úrodu.
V 30. rokoch 20. storočia bolo v obci pár živnostníkov- 1 kováč, 2 obuvníci, 2 mlynári, 1 obchodník a hostinec. Roľníci hnojili len maštaľným hnojom, umelé hnojivá sa tu v 30. rokoch ešte nepoužívali. Na hektári pôdy sa urodilo 10 krížov raže, 11-12 krížov, pšenice a 13 ovsa, 20 q zemiakov a 2 – 3 fúry suchého krmiva. Na menších plochách sa pestovali zemiaky, len pre vlastnú potrebu, kŕmna repa, ľadník, mak, šalát, uhorky, mrkva, cibuľa a iná zelenina. Pri obrábaní používali jednoradličný pluh, drevené a železné brány, drevené váľky. Väčšina obyvateľov siala rukou, sejačiek bolo málo. Žalo sa len kosou, obilie sa už mlátilo mláťačkami na motorový a parný pohon. Ručne, cepami v humne sa mlátila raž, lebo slama sa používala na strechy stodôl a chyžiek. Gazdovia chovali kravy, počas 1. svetovej vojny sa rozšíril chov kôz, ošípaných a zajacov.
Okolo roku 1900 prestal chov oviec. Obecné pozemky sa nenechávali úhorom, preto nebolo ovce kde pásť. Kravy sa kŕmili v maštali otrubami a jačmenným šrotom. Chudobní ľudia vyháňali kravy na pašu. Predaj výrobkov z mlieka predstavoval značný zdroj príjmov gazdov. Mliečne výrobky predávali v stredu a v sobotu v Leviciach. Ošípané boli očkované proti červienke. Chovalo sa aj veľa sliepok, husí a inej hydiny ale nie pre vlastnú potrebu ale na predaj. Ťažným dobytkom na gazdovstve bol kôň a vôl. Menší gazdovia zapriahali aj kravy. Kone sa nechovali doma ale kupovali na trhoch, najmä v Leviciach. Úžitkové drevo sa predávalo z voľnej ruky aj dražbou. Chudobní ľudia využívali les na zber húb, jahôd a iných lesných plodov, ktoré potom predávali v Leviciach. Najviac húb bolo v roku 1934, zbierajú sa dubáky, kremenáky, májovky, šampiony, kuriatka a rýdziky .
Vinohradníctvo
Kostol a pivnica, cirkev a víno to sú spojenia, ktoré charakterizujú Pečenice. Vinohrad dal obci aj prvé meno. Pečenice sú svojou polohou na podhorí Štiavnických vrchov, špecifickými pôdnymi podmienkami a vhodnou klímou predurčené na pestovanie viniča. Vinohradníctvo bolo významným zdrojom príjmov pre majiteľov obce už od najstarších čias. Po Rybníku druhá najstaršia zmienka o vinohradníctve v regióne sa týka práve Pečeníc. Už v roku 1135 spomína donácia Bela II. v prospech kláštora v Bzovíku 10 zakúpených viníc, medzi nimi aj vinohrady v Honte v Kamenných Kosihách a v Pečeniciach. Pečeničania mali privilégium z roku 1290, privážať víno do Ostrihomu bez poplatkov. S vínom sa obchodovalo, už v stredoveku sa konzumovalo mimo miesta svojej výroby, poddaní boli povinní voziť víno v rámci svojich robotných povinností. V 13. storočí sa obchod s vínom rozvíja. Dôležitú úlohu pri rozvoji vinohradníctva v tejto časti Hontu mala aj prítomnosť premonštrátov v Pečeniciach, ktorí v duchu hesla: Rozjímať a ovocie rozjímania s ostatnými zdieľať“ boli radcami a učiteľmi pre svoje okolie, učili ľud remeslám, záhradníctvu aj pestovaniu viniča. Víno určené na trh, bolo v naturálnom feudálnom hospodárstve dôležitým zdrojom financií. Blízke banské mestá boli stálym odbytišťom vína. V hornatých oblastiach stredného Slovenska rástol význam ťažby drahých kovov. Obyvatelia v týchto oblastiach disponovali peniazmi, ktoré im dovoľovali kúpiť si víno. Mešťania chránení privilégiami upriamovali svoju pozornosť na výrobu vína a na obchod s vínom. Od polovice 13. storočia môžeme pozorovať intenzívny rozvoj vinohradníctva v ich réžii, môžeme hovoriť o fáze meštianskeho vinohradníctva, ktoré existovalo popri vinohradníctve v réžii feudálov a poddaných. Mešťania produkovali víno pre speňaženie na trhoch doma i v zahraničí, čo prinieslo aj kvalitatívny rast. Zavádzali pestovanie nových druhov na starostlivo vybraných miestach aj odbornosť v práci s vínom v pivnici. Víno, ktoré sa vyrábalo pre vzdialenejšie trhy si muselo zachovať kvalitu aj pri doprave na väčšie vzdialenosti a na dlhší čas. Mešťania boli učiteľmi vidieckych vinohradníkov, ktorí sa chceli zapojiť do výroby vína pre trh. Zemepáni vstup mešťanov na svoju pôdu vítali, lebo im zaručovali príjmy. Blízkosť banských miest, Kremnice a Banskej Štiavnice bola pre vinohradníctvo v tejto oblasti Štiavnického pohoria až do polovice 16. storočia požehnaním. Situácia sa zmenila po Moháči. Po roku 1526 boli vinohradnícke oblasti pustošené zo strany tureckého aj cisárskeho vojska. Za daných podmienok bolo pre obyvateľstvo dôležitejšie vyrobiť obilie pre obživu ako víno. Posledné roky 16. storočia sú v dejinách vinohradníctva významným medzníkom, sú obdobím prehĺbenia jeho úpadkovej fázy. Významné obmedzenie rentability vinohradníctva poddaných, najmä v neprivilegovaných lokalitách, priniesla svojvoľná manipulácia feudálnych vrchností s právom výčapu. Podľa urbárov zásada, že obyvateľstvo obcí dorábajúcich víno má právo na výčap svojho vína v čase od Michala do Jura, teda asi pol roka sa nerešpektovala. Zemepáni si osvojili právo na výčap vína od Vianoc do Michala teda 9 mesiacov ako v obciach, ktoré neprodukovali víno. Niekedy zemepáni prikázali, aby poddaní so svojím vínom vyčapovali aj určené množstvá panského vína za určenú cenu. V čase pätnásťročnej vojny (1592 – 1606) utrpelo vinohradníctvo ťažké straty. V každej vinohradníckej dedine poklesol príjem deviatku horného a desiatku z vína. Pokles príjmu z desiatku predstavuje až 70 %. Blízke banské mestá zaručovali odbyt aj v tomto ťažkom období. V roku 1628 mala produkcia vína v Honte vyššiu úroveň ako v rokoch 1673 -1700. V Pečeniciach bolo v roku 1686 veľmi veľa vinohradov v majetku cudzích, najmä obyvateľov Banskej Štiavnice, ktorí dávali desiatok, v roku 1696 to bolo 711 kopáčov. (Jednotkou veľkosti vinohradov bol kopáč, rozloha, ktorú obrobil 1 kopáč za deň – 3,38 ára, ďalej len kv.)
Úpadok vinohradníctva na konci 17. storočia spôsobil aj rast štátnej dane a feudálnych dávok. Cena vína v tej dobe bola 180 denárov za 1 okov. Vinohradníci stratili najmenej 35% svojich príjmov v prospech vrchností. V rokoch neúrod to bolo viac, lebo horné bolo fixnou dávkou. Vinohradníci odovzdávali desiatok a horné. Magistráty prísne regulovali ceny vína predávaného v malom, čím chceli dosiahnuť, aby produkcia vína bola rentabilná. Nedostatok peňazí u väčšiny vinohradníkov bol trvalým javom aj v renomovaných lokalitách. Vinohradníci stáli pred problémom ako uhradiť práce vo vinohradoch. Výčitky mnohých súčasníkov voči veliteľom cisárskych vojsk, že sa viac zaujímajú o svoj prospech ako o boj s nepriateľom sa nepriamo potvrdzuje aj pri výpočte nových vlastníkov zapísaných v zachovaných knihách kúpy a predaja. Zo známejších postáv nadobudli vinice v Devičanoch František Nagy, Gašpar Bartakovič levický vicekapitán, neskôr veliteľ pukanskej a zvolenskej posádky, ktorý mal dve vinice v Pukanci a kúpil si aj vinice v Devičanoch roku 1654, 1655, 1656, 1658, Gašpar Madáč kúpil vinicu za 400 zlatých v roku 1658, Ján Bottyán v r. 1659 za 200 zlatých. Zdrojom informácií o vinohradoch sú aj zachované kanonické vizitácie zo 16. a 17. storočia, kde sú okrem počtu vinohradov patriacich farnostiam uvedené aj mená nájomcov. Z tohto obdobia máme informácie o množstvách vína, ktoré museli platiť podrobené obce podľa tureckého daňového súpisu – defteru. Ukončenie nepokojného obdobia v roku 1711 sa blahodárne odrazilo aj na rozvoji vinohradníctva v regióne. Podľa súpisu v roku 1715 bolo v hontianskej stolici 10 331 kopáčov vinohradov, v roku 1720 16 479 kopáčov. V rukách cudzích, väčšinou občanov Banskej Štiavnice a šľachtických vinohradov bolo v stolici 4117,5 kopáča. V čase urbárskej regulácie bolo v slovenskej časti stolice 50 607,5 kopáča vinohradov poddanských a meštianskych. Hont a Bratislavská stolica dosahujú najvyššie prírastky a produkujú až 70 % vína dorobeného na Slovensku. V Pečeniciach bolo v roku 1769 okrem panských vinohradov 1817 kv., z toho 700 kv. v majetku cudzích. Víno bolo najlepšej kvality.
Po roku 1711, kedy sa upokojili pomery v krajine, nastal rozvoj hospodárstva, populačný rast. V celoslovenskom rozsahu najväčšie prírastky výroby vína dosahuje Bratislavská stolica a Hont. Tieto dva regióny v tomto období produkovali 70 % vína dorobeného na Slovensku. V druhej polovici 18. storočia odbyt vína aj na domácich trhoch ohrozuje konkurencia lacného vína z Dolnej zeme a Rakúska. Ďalšou príčinou úpadku bolo uzavretie trhov pre víno zo Slovenska v Sliezku a Poľsku vysokými colnými poplatkami. Súčasne rastie aj daňové zaťaženie vinohradov a preto veľa z nich spustlo. Viníc, ktoré už neprinášali zisk sa majitelia nevedeli zbaviť predajom. Vinohradníctvo malo významné miesto v poľnohospodárstve aj po zmene spoločensko – politických a hospodárskych pomerov v roku 1848. Uplatňovanie prijatých zákonov o zrušení poddanstva (napr. zrušenie urbárskych služobností, zabezpečenie vlastníctva urbárskej pôdy roľníkom a i.) sa v Uhorsku oneskorovalo a veľmi zdĺhavé riešenie majetkovo – právnych a iných otázok nepriaznivo pôsobilo na rozvoj poľnohospodárstva i vinohradníctva. Majetková držba viníc bývalých zemepánov sa obmedzila na minimálne plochy. Banskobystrická kapitula vlastnila v Pečeniciach v roku 1882 4 holdy 317 siah viníc a v Dolnom Almáši nemala vinice. Pre cirkevné inštitúcie bolo veľkým ekonomickým prínosom vlastníctvo lesa a ťažba dreva v uvedených obciach.
Po rokoch rozvoja vinohradníctva v polovici 19. storočia prišla nečakaná katastrofa. Z Ameriky do Európy bola zavlečená choroba, ktorú spôsobovala voška – Fyloxéra viničová. Fyloxéra – drobná voška parazitujúca na koreňoch bola zavlečená z Ameriky a zničila pravokorenné vinice v celej Európe. Choroba zdevastovala vinohrady aj v Pečeniciach. Jedinou možnosťou na obnovu vinohradov bolo naštepenie viniča na odolný americký podpník. Štepenie viniča na americké podpníky bolo pre malých vinohradníkov finančne náročné, preto začali vysádzať aj priamorodiace hybridy (samorodáky), ktoré boli síce odolné voči voške viničovej, ale kvalita vína bola nižšia. Zásluhu na obnovení vinohradníctva na konci 19. storočia mal Ladislav Leidenfrost, správca na Schoellerovskom panstve v Leviciach, ktorý sprostredkoval dovoz podpníkov z Ameriky, za čo bol povýšený do šľachtického stavu. Po fyloxére nadobudli väčší význam hybridy, ktoré boli na rozdiel od ušľachtilých sort odolné. Samorodáky vznikli krížením amerických rév s cieľom vzdorovať fyloxére.
V 80-tych a 90-tych rokoch sa zmenšil rozsah viníc v Hontianskej župe o 65,8 %. Pôda bývalých viníc sa preklasifikovala na pasienky, lúky, čím sa znížila jej ekonomická výnosnosť. Len kamenné terasy, ktoré sú dnes už súčasťou lesa, svedčia o ich niekdajšom využití a veľkosti viničných areálov v časoch najväčšej prosperity.
Porovnať rozlohu viníc v jednotlivých obciach pred fyloxérou a po fyloxére nám umožňujú písomnosti Katastrálneho meračského úradu v Leviciach z rokov 1865 – 1910.
Sv. Urban – patrón vinárov
Vinohradníctvo rozvíjali všetci majitelia panstva premonštráti, jezuiti aj Banskobystrická kapitula. Vinice sa zakladali vo vyšších polohách na klčoviskách, nevhodných na pestovanie obilia. Označovali sa termínom Montanum vinei – viničná hora. Celý areál viníc bol oplotený živým plotom, pasekou. Medzi vinicami sa nachádzali prielohy, ktoré boli vysadené ovocnými stromami. Na skladovanie vína a spracovanie hrozna sa stavali pivnice. V Pečeniciach sa volajú ľoch, tento termín sa rozšíril z nemeckého prostredia Pukanca v 18. storočí, v spisoch zo 17. storočia sa pre tento typ stavby používa termín kamenná komora. Ľoch, hajlok mal miestnosť na lisovanie, prešovňu, niekedy aj obytnú miestnosť, bol pokrytý slamou, pre jej dobré izolačné vlastnosti. V chotári stáli aj chyžky, jednoduchšie stavby bez pivnice. Pri vstupe do viníc nesmel chýbať patrón vinohradníkov sv. Urban. Do Pečeníc ako hospodárskeho centra majetkov sa zvážalo hrozno aj z ostatných obcí patriacich k panstvu, tomu boli prispôsobené pivnice i zariadenie na spracovanie takéhoto veľkého množstva hrozna. Od najstarších dôb boli stanovené pravidlá správania sa vo vinici, či množstvá hrozna, ktoré poddaní odovzdávali panstvu. Tradičné pravidlá dostali v roku 1828 písomnú podobu. Dohodnuté boli v Hokovciach u Michala Šalkovského, za prítomnosti viničného richtára Žimunda Gelleriho a prísažných. Zmeny boli nutné najmä v oblasti trestov, tie boli väčšinou telesné – palicovanie. Panstvo usúdilo že, „v čilejšem čase ľud vzdeľanejší a citedeľnejši jest“ a palicovanie bolo nahradené peňažnou pokutou.
Artikuly obsahujú prísahu horského richtára (richtára viničnej obce), prísažných a varovčíkov (strážnikov). „Ja N. N. prisahám Pánu Bohu, nerozdilnej Svatej Trojici, Preblajhoslavenej Panni Marii, i všeckym Božím-Svatim, že ja úrad moj, ktorí som na seba prijal, podľa ustanoveňja Božjeho, a zákona Svetského vodňe, tak jako aj v noci, v každej príležitosti, svedomiťe a verňe konať chcem, každého cloveka majetok v tomto celom poľi, a síce v roľách, ve viňicách, v sadoch, v sulvášoch, v lúkach a záhradách od každej skazi a škodi ochraňovať ňezmeškám, pri pobadáňi voľiakej škoďe a krádeži, takého naskutku oznámim, buďto on mňe – práteľom aneb nepráteľom buďem – z lakomsvim za cudzími vecámi, já sám si ňechcem svedomu ublížiť, – pri súďe, pri šacunku ňebudem prehliadať na krvné priaťeľstvo, švaerstvo, kamarátstvo a ňiž žáden ohled ľudski a dari, aľe na samu spravdlivosť – tak mňe Pán Boh pomáhaj – preblahoslavená Panna Mária a všeci Boži-Svati. Amen.“
Artikuly majú 15 bodov. Prvý artikul zakazuje prácu vo vinici počas sviatkov, v nedeľu a na deň sv. Urbana. Zakazuje nadávanie, zvady a bitky. Pokuta bola 1 zlatý do pokladne viničnej obce. Väčšie priestupky riešil stoličný úrad. Druhý artikul rieši krádeže. Zlodej chytený prvýkrát zaplatí pokutu 1 zlatý, ak ho prichytia druhýkrát, tak dostane aj telesný trest, ak kradol v noci, bola pokuta 4 zlaté. Tretí artikul prikazuje každému gazdovi riadne sa starať o vinicu, v prípadne zanedbania vinice bude „ze svého majetku vyšacovaní“. Dohľad nad riadnym obrábaním viníc maj aj pánsky úradník. Štvrtý artikul prikazuje udržiavať v poriadku paseku, tak aby bola vinica zo všetkých strán chránená a zakazuje pásť dobytok a hydinu. „ňebuďte slobodno ve viňicách a silvášoch (sadoch, väčšinou slivkových) v žádnem časi ani ve svojej vinici aňeb silváši ľichvu (dobytok) žádnu pásť“. Pokuta bola 5 zlatých. „ Psov obecných, svine a hid na vinicách a v silvášoch hájnik, richtár, aňeb kterikoľvek gazda viňiční bez všetkej odpoveďi zabiť múže. Vlastňik aľe zabitej, aňeb hidu maso a perja na svoj užitok domov zaniesť si može.“Piaty artikul upravuje vysádzanie stromov vo viniciach. Medzi koreňmi mohli rásť len čerešne dovolením panstva a viničného richtára, ale len na riedko. Šiesty artikul stanovuje, že oberačka sa môže začať len s dovolením panstva. Ak sa niekto pokúsil predať hrozno z vinice, alebo zatajiť množstvo, bola mu zhabaná celá úroda. Siedmy artikul upravuje kúpu a predaj viníc. Vinice sa mohli predať len so súhlasom viničného úradu, zmena musela byť zaznamenaná do viničného protokolu, potom zmenu potvrdzoval stoličný úrad. Ôsmy artikul stanovuje, že viničná obec musí mať richtára, dvoch boženíkov a dvoch členov výboru. Kandidátov určovalo panstvo a potom ich zvolili členovia viničnej obce. Úradovanie nových členov výboru začínalo na sv. Ďura. Deviaty artikul stanovuje, že dvakrát do roka sa musí konať schôdza s povolením panstva. Starý výbor podal správu po hospodárení, ktorú kvôli hodnovernosti zapísal do protokolu panský úradník. Ak bolo hospodárenie úspešné, dostali členovia výboru od panstva odmenu. Desiaty artikul určuje, že novozvolený členovia výboru zložia prísahu panskému úradníkovi. Jedenásty artikul stanovuje za využitie služieb viničnej obce poplatok 50 grajciarov, panstvo bolo oslobodené. Dvanásty artikul stanovuje že za neuposlúchnutie rozhodnutia viničného richtára bude dotknutá osoba obžalovaná na stoličnom úrade. Trinásty artikul predpisuje čítať dvakrát do roka artikuly, aby sa nikto nemohol vyhovárať, že ich nepozná. Štrnásty artikul stanovuje povinnosť dodržiavať všetky dávky ovocia, hrozna a vína, „kteri hospodári viňični od dávna visluhovali“, až dovtedy, kým ich od dávok zákon neoslobodí. Pätnásty artikul stanovuje, že za väčšie priestupky a odporovaniu panstvu „do vrchnosi se chytá, jej na cťi, alebo ťele ubližiť alebo vyponstiť sa opovažuje“, bude potrestaný stoličným úradom.
Zmeny v artikuloch priniesol rok 1848, zrušenie feudalizmu, viničné obce už naďalej neboli pod dozorom panstva.
Po fyloxére boli najrozšírenejšie odrody biele a červené Othello, zo starších sort to bola Marča. Požiadavka štepenia do podpníkov odolných voči škodcom a chorobám priniesla prevratné zmeny so starých zaužívaných pestovateľských praktík. Napriek snahe o obnovu vinohradov ich rozsah už nebol taký ako pred fyloxérou, kým v polovici 19. storočia mávali gazdovia v Pečeniciach 25 hl vína v 30. rokoch 20. storočia už len 15 hl vína. V období socializmu sa stali vinice pre mnohých Pečeničanov, ktorí sa presťahovali do Levíc do panelákových bytov miestom, kam chodili oddychovať. Najväčším nepriateľom vinohradníckej tradície v súčasnosti je nezáujem o vinice. Staršia generácia už nevládze a mladí nemajú záujem, alebo bývajú príliš ďaleko. Napriek všetkému vinohradnícka tradícia v Pečeniciach pretrvala do dnešných dní. Každoročne sa v obci koná súťaž spojená s ochutnávkou nového vína – fizerovačka. Stretnú sa tu členovia Pečenického vinárskeho cechu. Nalejú sa tri poháre vína a prednesú tri prípitky.
Ľochárska
Hymna pečenických vinárov
Chvála bohu, že slniečko nám hreje, vo viniciach hrozienko nám dozreje. V októbri sú oberačky každý rok, vtedy tečie so sudov nám zlatý mok.
Potom často chodíme do pivničky, či už šuští a či budú pesničky. Budú z nášho zlatého oteláku, drúzgneme si pod spôsobom burčáku.
Keď dozreje v ľochu dobré vínečko, vie potešiť ubolené srdiečko. S kamarátom koštujeme trošičku a k tomu si zaspievame pesničku.
Fizerovačka
na melódiu: Skadeže to dievky boli
Skadeže to vínko bolo, čo nám tak chutilo, z pohára, z pohára spievali sme všetci pri ňom do rána.
A ja som Vám hneď povedal, lebo som to vínko poznal, že z viníc, že z viníc čo tu ležia hneď povyše Pečeníc.
V Pečeniciach súťažíme a vína si koštujeme každý rok, každý rok spievame a bavíme sa vospolok.
Kamaráti nalejme si, pohár vínka vypime si spievajme, spievajme srdečne a veselo sa zabavme.
Mlynárstvo
Mlynárstvo, spracovanie obilných zŕn na múku a iné produkty sú jedným z najstarších a najrozšírenejších remesiel. Na území Slovenska sa zachovali nálezy mlynských kameňov z keltského obdobia, kedy bolo rozšírené hlavne mletie na rotačných obilných mlynčekoch, a tento spôsob mletia sa využíval až do konca 18. storočia. Najrozšírenejšími boli vodné mlyny, ktoré využívali energiu tečúcej vody. Vodné mlyny sa na Slovensku rozšírili v 8. a 9. storočí, ale najväčší rozvoj nastal od 13. storočia do 2. polovice 19. storočia. Prevádzka vodných mlynov bola podmienená vhodnými geografickými a hydrologickými podmienkami, vodné mlyny boli závislé od dostatku vody a veľkosti jej sily. Vodné mlyny sa budovali pri potokoch a riekach a okrem samotných mlynov bolo potrebné vybudovať aj ďalšie vodné zariadenia (diela) – mlynské náhony, hate, stupy, valchy a pod. Mlynársky majster okrem mletia obilia ovládal aj ďalšie remeslá, napr. tesárske, stolárske, aby bol schopný zabezpečiť technickú prevádzku mlyna.
Mletie obilia patrilo až do roku 1848 k regálnym právam zemepána. Právo mlyna (ius molae) bolo veľmi výnosným zemepanským právom, pretože zemepán (kláštory, šľachty, slobodné kráľovské mestá) mohol mať na svojom území mlyn a každého iného mohol z mletia vylúčiť. Poddaní mohli mlieť svoje obilie iba v mlyne svojho zemepána za poplatok vo forme obilia alebo múky. Poddaní mohli mať svoj vlastný mlyn iba s dovolením zemepána. Právo mlyna vykonával zemepán prostredníctvom svojho poddaného – mlynára, ale neskôr aj toto právo dával do árendy. Pod mlynský regál patrila aj vodná píla (mola serraria), ktorá predstavovala ďalší spôsob využitia vodnej energie. V 2. polovici 19. storočia začali zemepáni mlyny predávať svojim bývalým mlynárom alebo iným mlynárom. V roku 1852, 26. mája vznikol požiar v Pečeniciach vo farskom mlyne zo 75 domov, ktoré stáli v obci zhorelo 13.
Samostatné mlynárske cechy vznikali hlavne vo veľkých mestách, ale vznikali aj oblastné cechy, do ktorých sa združovali mlynári z určitého územia. Zachovali sa napr. Artikuly cechu mlynárov v Hontianskej stolici z roku 1744. Po zrušení cechov mlynári zakladali živnostenské spoločenstvá.
Rozvoj vedy a techniky zasiahol aj mlynárstvo. Modernizácia vodných mlynov začala koncom 19. storočia a pokračovala v 1. polovici 20. storočia. Bola podmienená technickými možnosťami mlynov a finančným kapitálom majiteľov mlynov. Vo vodných mlynoch boli zavádzané prevažne turbíny typu Bánki. Mlyny na Sikenici boli v prípade sucha zásobované vodou z tajchu z Počúvadla. Existenciu mlynov na Sikenici vážne ohrozilo začatie prevádzky v parnom mlyne v Žemberovciach. 23 mlynárov sa obrátilo na Živnostenské spoločenstvo v Leviciach so sťažnosťou na majiteľa mlyna Benáčeka. Po spustení mlyna dal vybubnovať v okolitých obciach správu o začatí činnosti a po krčmách vylepiť plagáty a malým mlynom zobral „melivo“. Mlyny v okolí stáli, ocitli sa na pokraji krachu, mlynári nedokázali uživiť svoje rodiny. V parnom mlyne nemuseli gazdovia čakať na zomletie. Majiteľ kupoval obilie na trhu v Leviciach do zásoby a gazdom predával múku.
Mapa mlyna
Situácia v mlynárstve sa radikálne zmenila po roku 1948. Malé vodné mlyny s nízkou produkciou výroby napriek vykonaným technickým zmenám neboli schopné konkurovať veľkým priemyselným mlynom. Po roku 1948, v zmenených hospodársko – politických pomeroch, aby „nebránili socializácii mlynárskeho sektoru a pri likvidácii mlynárskych živností“ dochádzalo k ich likvidácii, v mnohých prípadoch aj k úplnej likvidácii a demontáži strojného zariadenia. Na základe výmeru Povereníctva výživy č. C – 46.634/50-VI/2 sa začala akcia C, likvidácia mlynov. Zapečatené boli aj mlyny v Pečeniciach, vraj z dôvodu, že občania sa vyhýbali plneniu dodávok a spôsobovali zásobovacie ťažkosti. Mlelo sa len na povolenie v Bátovciach. V novembri 1951 v okrese Levice bolo na likvidáciu určených 24 mlynov a šrotovníkov, ale v odôvodnených prípadoch, pre potreby JRD alebo roľníckeho skladištného družstva, mohol byť konkrétny mlyn ponechaný naďalej v prevádzke. Hospodárske dôsledky zrušenia činnosti mlynov a zablombovania šrotovníkov sa v obciach prejavili čoskoro a jednotné roľnícke družstvá z dôvodu rozvoja živočíšnej výroby žiadali obnoviť činnosť šrotovníkov. Určené mlyny boli dané do prevádzky Roľníckemu skladištnému družstvu v Leviciach, ale po roku 1960 ich činnosť skončila.
Aj mlynárske odvetvie bolo kontrolované štátom. Na evidenciu vodoprávnych povolení všetkého druhu od roku 1885 do polovice 20. storočia slúžila verejná kniha – tzv. vodná kniha, ktorú povinne viedli na každom župnom úrade. Vodná kniha vznikla na základe zákonného článku XXIII z roku 1885 o vodnom práve.
Vodnú knihu tvorila zbierka listín, máp, plánov a register. Vo vodnej knihe sa evidovali všetky majetkovo–právne zmeny vodného práva na využívanie vody pre vodné mlyny, zavlažovacie sústavy, odvodňovanie, vodovody a kanalizácie, riečnu prepravu (kompy, prievozy), riečne stavby, mosty, regulácie riek a potokov a pod.
Pre štúdium mlynárstva je primárnym historickým prameňom vodná kniha, hlavne jej písomná časť, zbierka listín a situačné plány z technickej dokumentácie, pokiaľ sa zachovali. Prameňom na výskum majetkovo-právnych vzťahov sú pozemnoknižné hárky pozemkovej knihy Okresného súdu v Leviciach z rokov 1864 – 1946. Poslednú etapu mlynárstva dokumentujú spisy Okresného národného výboru v Leviciach (odbor hospodársky – živnosti) z rokov 1949 – 1951.
Ľavostranným prítokom Sikenice je potok Jabloňovka. Preteká obcami Jabloňovce, Pečenice a na okraji Bátoviec ústí do Sikenice. Má dĺžku 20,5 km a mlynské náhony boli vybudované na pravom i ľavom brehu.
Najstaršia písomná zmienka o mlyne v Pečeniciach pochádza z roku 1664, keď v tureckom súpise novozámockého ejáletu. V roku 1794 bol mlynárom Vavrinec Miedzga – kráľovský beneficiálny mlyn (Bátovská kronika, výpis pre Pečenice- Solmoši). Vo vodnej knihe obce Pečenice boli zapísané dva mlyny a oba sa nachádzali na mlynskom náhone na pravej strane potoka Jabloňovka. Mlyn označený vo vodnej knihe číslom XXIV/1, fungoval pred rokom 1885 a patril rímskokatolíckej cirkvi v Pečeniciach. V roku 1902 ho kúpil Štefan Lipták a jeho manželka Zuzana Groszmannová z Horše, ale už v roku 1907 sa stal majetkom Anny Raffajovej, rodenej Peťkovej z Pečeníc. Anna Raffajová dostala povoľovaciu listinu na prevádzkovanie vodných diel a mlyna v roku 1909 pod číslom 11276. V roku 1922 nehnuteľnosť odkúpil Ján Mravik a manželka Anna, rodená Mühlová, pôvodne mlynári v Dolnom Almáši. V roku 1922 bola vyznačená aj zmena vodné práva na nových vlastníkov. V roku 1930 sa novým vlastníkom mlyna stal ich syn Jozef Mravík. Vo februári 1951 zrušili Jozefovi Mravíkovi živnostenské oprávnenie na živnosť mlynársku, pretože mlyn „ako hospodársky nevyhovujúci a nezariadený nemohol byť prevedený do správy Roľníckeho skladištného družstva v Leviciach“.
Aj druhý mlyn v Pečeniciach pôvodne patril rímskokatolíckej cirkvi. V roku 1873 ho kúpil Albert Mühl a nehnuteľnosť vlastnia jeho potomkovia do súčasnosti.
Pečenice mali poľnohospodársky charakter a do roku 1948 bolo pre ne typické samozásobovanie a potravinová sebestačnosť. Mlyny okrem zásobovania obyvateľstva základnými potravinami plnili aj iné významné úlohy. Na vidiek prinášali nové technické zariadenia, mlynári tvorili osobitnú vzdelanú vrstvu obyvateľstva a nezanedbateľná bola úloha vodných diel pri tvorbe krajiny a životného prostredia. Situácia po roku 1948 kruto zasiahla do osudov mlynárskych rodín a samotných mlynov.
Text a fotodokumentácia o tradičnej kultúre a živote ľudí z Pečeníc sú prevzaté z monografie o Pečeniciach, napísanej PhDr. Jarmilou Bátovskou v r. 2012. Monografia je stále dostupná v predaji na telefónnom čísle ktoré je uvedené TU: